BUĎ SA CHCETE LIEČIŤ - ALEBO VYZDRAVIEŤ, TO JE VAŠA VOĽBA  [17.7.2012]

Nechcem si to nechať len pre seba ...

Buď sa chcete liečiť – alebo vyzdravieť, to je vaša voľba...
Pod týmto názvom zverejnil 17.januára 2011 Ondřej Hošt (OH) rozhovor s MUDr. Janem Hnízdilem (JH) na stránkach Brány vnímání.

„Telo nemá inú možnosť, než sa nám pripomenúť bolesťou. Pokiaľ si zoberiete tabletku a informáciu nepochopíte, jednoducho vypnete varovný signál“.
MUDr. Jan Hnizdil

MUDr. Jan Hnizdil má klasické medicínske vzdelanie, je atestovaný internista a rehabilitačný lekár. Cez to všetko je v istých odborných kruhoch považovaný za vyvrheľa – posúďte sami, či sú Vám jeho výroky blízke ... Venuje sa totiž psycho-somatike a celostnej medicíne, teda odbory na ktoré sa oficiálna veda pozerá s určitým dešpektom. Najmä jeho kritické názory na obchodníkov so zdravím sú tie, ktoré ma zaujali, a preto si ho dovoľujem zverejniť aj na mojich stránkach.
Snahou doktora Hnízdila je uzdravovať: „ ...lenže v tomto systéme je lekár platený za to, že ľudí lieči, nie za to, že im radí, čo majú robiť, aby sa uzdravili. Každý uzdravený človek znamená ekonomickú stratu.“

OH: V súčasnej dobe sa venujete celostnej, komplexnej medicíne a psycho-somatike. Čo to vlastne znamená?
JH: Dá sa to popísať na mojom profesnom putovaní a tápaní. Po štúdiu som nabitý informáciami nastúpil na rehabilitačnú kliniku Všeobecnej fakultnej nemocnice. Časom som si všimol, že ku mne prichádzajú ľudia s rôznymi telesnými ťažkosťami, bolesťami hlavy, chrbta, kĺbov... Ja som ich neustále posielal na rôzne vyšetrenia a ordinoval im lieky, liečbu, indikoval ich na operácie... Oni sa neustále liečili – ale akosi sa neuzdravovali. Všimol som si, že tí istí pacienti, ktorý sa liečia u mňa, sa liečia na ortopédii, na neurológii, na internom... a liečia sa, liečia – ale neustále sú chorí. Vŕtalo mi hlavou, kde robím chybu. Bol som z toho tak otrávený, že som chcel skončiť s medicínou. Potom som sa stretol s doktorom Šavlíkom z psycho-somatickej poradne polikliniky na Karlovom námestí. Do tej doby som o psycho-somatike vôbec nepočul. Tak som sa ho spýtal, čo to vlastne „robí“. A on mi odpovedal: „milý kolega, zatiaľ čo v ostatných ordináciách liečia choroby, ja radím ľuďom, čo môžu urobiť pre to, aby sa uzdravili.“ Ja nepoznám výstižnejšiu definíciu psycho-somatiky.

OH: Čo teda môžeme urobiť pre to, aby sme sa uzdravili?
JH: Choroba je informácia o tom, aký človek je, ako a v akých podmienkach žije, o tom, že vo svojom živote niekde robí chybu. Aby sme jeho „stonaniu“ porozumeli, musíme sa zoznámiť s jeho životným príbehom. Poznať aké má radosti, starosti, rodinný život, vzťahy, spôsoby oddychu. Posúdiť nie len fyzickú, objektívnu stránku, ale tiež stránku psychickú a sociálnu, musíme poznať všetky súvislosti. Až potom pochopíme, prečo práve on, práve teraz a práve týmto spôsobom ochorel. Od toho sa odvíja aj spôsob liečby. Doslovne platí, že ako človek žije – tak tiež ochorie. Pokiaľ nezmení spôsob svojho chovania a života – nemá šancu sa vyzdravieť. Na tom je postavená komplexná medicína. Psycho-somatika túto problematiku dosť zužuje. Je totiž založená len na posudzovaní stavu tela a duše, ale to myslím – nestačí. Na zdravotné ťažkosti je treba pozerať celostne, komplexne, vo všetkých životných súvislostiach.

OH: Je komplexný prístup vhodný na všetky ochorenia?
JH: Na všetky choroby, pre každého človeka a na každú situáciu. Vôbec najdôležitejšie je v prvej línii. Mali by byť v ňom vyškolení hlavne praktický lekári, pretože stoja najbližšie životného priestoru pacienta. Keď ku ním človek príde s problémom, tak by okamžite mali vedieť ... bez dlhého skúmania by mali byť schopní identifikovať skutočnú príčinu jeho ťažkostí. Pokiaľ by to takto fungovalo, boli by schopní zachytiť ochorenie v prvej fáze, včas a efektívne, len konzultáciou poradiť človeku, ako zmeniť jeho chovanie, aby sa uzdravil. Podchytiť problém ešte skôr, než sa rozvinie vážna choroba. Tým by odpadlo obrovské množstvo pacientov, ktorí úplne zbytočne zaplavujú veľké nemocnice a špecializované pracoviská. Väčšina z nich by sa tam totiž vôbec nemusela dostať.

OH: Možno by bol ideálny model rodinného lekára, ktorý pozná rodinu, súvislosti ...
JH: Rodinný alebo osobný praktický lekár je základom kvalitnej medicíny. S ním medicína stojí a padá, nie s mega špecializovanými centrami s najluxusnejšou technikou. Psycho-somatika nie je nič nového. Je to návrat k pôvodnému, ku rodinným lekárom, ktorí fungovali celostne, používali sedliacky rozum. Nám technika tento sedliacky rozum zatemnila. Myslíme si, že s ňou všetko zvládneme. To je veľký omyl.

OH: V knihe ste uviedli konkrétne príklady zo svojej praxe. Často sa opakujú situácie, kedy ľudia trvajú na svojich zvykoch a spôsobe života – hoci im to škodí. A to aj v siruácii, kedy si tento fakt uvedomia.
JH: Ku mne prichádzajú pacienti, ktorí žijú v extrémne nezdravých vzťahoch; ale my žijeme i v nezdravej spoločnosti. V knihe citujem štúdiu, ktorú publikovala ekonómka z Cambridge – Luisa Corrado. Skúmala, v ktorých krajinách EU sú ľudia najzdravší a najspokojnejší a čo o tom rozhoduje. Ekonómovia očakávali, že sú to ľudia v krajinách južnej Európy, kde je prosperujúca ekonomika, svieti tam slniečko ... Boli však prekvapení zistením, že je to naopak. Najzdravší a najspokojnejší ľudia žijú v Dánsku, Fínsku, Švédsku ... Ukázalo sa, že pre spokojnosť a zdravie je rozhodujúca dôvera ku štátnej správe, vymáhateľnosť práva a dobré medziľudské vzťahy. Teda nie len ekonomická prosperita a rast HDP, ale tiež nemateriálne kvality. Asi netreba komentovať situáciu u nás. Na mnoho ľudí dopadá spoločenská atmosféra, stresuje ich to ... Začnú chorľavieť, t. zv. somatizovať svoju životnú situáciu (somatizácia – prenesenie konfliktov z psychickej oblasti do čisto fyzických príznakov; hovorí sa o úteku choroby, kedy sa náš psychický stav prejaví na našom zdravotnom stave – citát Jurčáková, E.). Prichádzajú do ordinácii, sťažujú sa na telesné ťažkosti a chcú po nás, aby sme ich liečili. Ale tu je potreba liečiť spoločenské podmienky, v ktorých žijú a ktoré sú hlavnou príčinou ich problému. Preto som začal písať o tom, ako chovanie našich politikov súvisí s chorobnosťou občanov v našej krajine. O tom, že mnohí z politikov sú nebezpeční psychopati, vytvárajú nebezpečný a nezdravý spoločenský systém.

OH: Tak to by bolo jednoduchšie liečiť konkrétneho človeka, než celú spoločnosť ...
JH: Liečiť spoločnosť je možné jedine od konkrétneho človeka. Od politikov nečakám vôbec nič. Žiadne reformy nepresadia. Šanca na uzdravenie je jedine „zdola“. Od pacientov často počúvam: „... áno pán doktor, máte pravdu, mám to zo stresu, náporu práce, zlých vzťahov, jedno vedľa druhého ...“. U nás dostane ponuku – chcete vyzdravieť, ale potom je to o vašej aktívnej spolupráci a snahe chyby odstrániť. Pokiaľ z akéhokoľvek dôvodu odmietne, tak sa ponúka druhá cesta – teda liečenie, užívanie liekov proti ... – proti bolestiam hlavy, proti úzkosti, proti depresii, proti prekysleniu žalúdka ... To je ale odsúvanie problému. To nie je riešenie príčiny. Všetkého do času – ono sa to niekde objaví. Je to každého voľba, ako sa rozhodne. Nechať sa liečiť a manipulovať je pohodlnejšie. Je to ale cesta do pekla. Kto chce byť zdravý, musí sa starať nie len o seba, ale tiež o spoločenské podmienky, v ktorých žije. Vytvárať občiansku spoločnosť. To je práca na plný úväzok.

OH: Čo človeka môže presvedčiť, „nakopnúť“ ku zmene?
IH: Roky som pracoval na klinike na Karlovom námestí. Väčšina pacientov tam prichádzala so „zákazkou“ - „pán doktor, vŕzga mi v kolene, pichnite tam injekciu, nech sa premaže; potom mám zablokovaný chrbát, to mi odblokujte; pozrite sa na tlaky, tuky a nejako tie tekutiny mi liekmi dorovnajte“. Pripadal som si ako v autoservise. Pacient by do neho prišiel, telo tam odložil a čakal – lekár – ukáž sa! Ak by ešte niekde niečo vŕzgalo, klepalo, tak čo to bolo za lekára – to idem do lepšieho servisu, idem na Homolku, tam majú lepšie mašiny a drahšie lieky. To je úplne naivná predstava, že takýmto spôsobom môže sa človek starať o svoje zdravie. Jediný, komu tento spôsob svedčí a veľa na ňom zarába – je medicínsko – farmaceutický komplex.

OH: Teraz teda už nepracujete v „autoservise“?
IH: Ja som z tohto systému vystúpil, lepšie povedané „bol som z neho vystúpený“. Vo chvíli, kedy som začal s pacientmi rozhovory o živote, ukázalo sa, že je to vo veľkej nemocnici nemožné. Pacienti sa síce začali uzdravovať, ale ja som prestal „vykazovať body“. Moje miesto bolo z úsporných dôvodov zrušené. Pochopenie som našiel v Centre komplexnej starostlivosti, kde sa snažíme ponúkať iný pohľad na choroby a iný spôsob starostlivosti. Pacienti už ku nám tiež prichádzajú s inou zákazkou. Nie „pán doktor – odblokujte ma“, ale „pán doktor mám problém a nevie si s ním rady, prišiel som sa poradiť, ako sa ho zbaviť, čo mám robiť, kde robím chybu?“ To už je otázka dialógu a spolupráce. Človeka to úžasne napĺňa a prináša výsledky. Som rád, že mňa z toho veľkého zdravotníckeho servisu vyrazili. Už by som sa tam nikdy nechcel vrátiť.

OH: Koľko ľudí už cielene vyhľadáva tento druh starostlivosti? A je vôbec, kde ho hľadať?
IH: Je to beh na dlhé trate. Ešte keď som pracoval na klinike, snažili sme sa tento model presadiť v rámci oficiálnej medicíny. Posielali sme návrhy na ministerstvo, lekársku komoru, odborným spoločnostiam, zdravotným poisťovniam. Dosť dlho nám trvalo, než sme pochopili, že je to strata času. Ten systém je tak obludný, byrokratický a prehnitý, že väčšinu energie spotrebováva len na udržovanie seba samého. Niet mu pomoci. Ministerka zdravotníctva v rokoch 2004 a 2005 (Milada Emmerová) nám odpísala, že je jej komplexná medicína veľmi blízka, že ju bude zo všetkých síl podporovať – len musíme počkať, než vyrieši finančnú krízu. Tejto žene nedošlo, že kríza je tu práve preto, ako sa medicína v praxi robí. Preto, že veľké množstvo vyšetrení a liekov je úplne zbytočná. Preto, že chýba komplexný pohľad na pacienta. Preto, že vedecká medicína je tzv. objektivistická. Vychádza z predpokladu, že každá zdravotná porucha má nejakú objektívnu príčinu. A že my dokážeme špičkovou technikou objektívne odhaliť a následne ju odstrániť intervenciou z vonka – preto lieky, operácie a fyzikálna liečba. To je zásadný omyl.

OH: Objektivita nestačí?
JH: Potvrdila to veľká štúdia publikovaná v British Medical Journal. Vo Veľkej Británii si všimli toho, čoho som si ja kedysi všimol vo svojej ordinácii – totiž, že obrovské množstvo pacientov sa neustále vracia, neustále sa lieči – ale neuzdravuje sa. Vyššie uvedená štúdia zhromaždila dokumentáciu desiatok tisícov pacientov za desať rokov spätne, vybrali z nich niekoľko stovák tých, ktorí boli vôbec najdrahší a najviac navštevovali lekárov. Prvýkrát sa objavuje termín – nevysvetliteľné choroby. Je to stav, kedy do ordinácie príde pacient s nejakým typickým telesným problémom – bolesti hlavy, bolesti chrbta, ťažoba na hrudi, búšenie srdca, zvieranie žalúdka, močové ťažkosti, gynekologické, tráviace ... Je opakovane dlhodobo vyšetrovaný pomocou najmodernejšej techniky, špecialistami, počas hospitalizácie. Lenže asi u 40% týchto pacientov sa vôbec nepodarilo objaviť dôvod. Boli objektívne zdraví, ale oni sa tak necítili. Čo s takým človekom. Pre súčasnú medicínu je buď simulant, alebo hypochonder, alebo blázon. Ale on nie je ani jedno z toho!

OH: Čo s ním teda je?
JH: On tzv. somatizuje, alebo stelesňuje svoju zložitú, stresujúcu životnú situáciu. Má starosti, tie ho ťažia, on si s tým nevie rady, žije v strese ... a postupom času to, čo on nie je schopný urobiť vedome, začne robiť telo za neho – ochorie. Najlepšie o tom vypovedajú ľudové príslovia: „hlava sa mu z toho zatočila“, „má toho plnú hlavu“, „naložil si viac ako unesie“, „leží mu to na srdci“, „lezie mu to krkom“, „leží mu to v žalúdku“, „podlamujú sa mu z toho kolená“. Kolega Šavlík hovorieva, že celá medicínska veda nie je nič iného, ako zložité a veľmi nákladné potvrdzovanie pravdy ľudových prísloví. Ku tomu niet čo dodať.

OH: Píšete, že čím viac prostriedkov vynakladá spoločnosť na zdravotnú starostlivosť, tým chorľavejší sa jej občania cítia. Čím je to dané?
IH: Zo zdravotníctva sa stal veľký biznis. Medicinsko – farmaceutický komplex zameriava pozornosť na klientelu, ktorá je solventná, ale v podstate zdravá. Je pre ňu treba vymyslieť nejakú chorobu. Vzniklo nové vedecké odvetvie, ktoré sa zaoberá medikalizáciou, teda vytváraním chorôb z prirodzených problémov každodenného života. Keď moju babičku bolelo koleno, tak vedela, že to jednoducho prehnala, že si potrebuje oddýchnuť. Dala si Priessnitzcov zábal (vlažný vlhký zábal - FH), dva dni oddychovala a bola zasa v pohode. Používala sedliacky rozum. Dnes ale s tým istým problémom, pod tlakom propagandy – bežíte k lekárovi. Ten vás hneď pošle na RTG, nad snímkou sa zamračí a povie: „Človeče, vy máte artrózu, vy sa musíte liečiť!“ Automaticky dostanete tabletky proti bolesti. Pomocou nich sa síce zbavíte bolesti, ale tým aj varovného signálu, ktorý vám chcelo koleno oznámiť. Pokračujete v preťažovaní kolena – námahou, stresom, nadváhou – a s pomocou liekov sa veľmi rýchlo dopracujete ku ťažkým a nevratným degeneratívnym zmenám, ku zbytočnej operácii. Z človeka, ktorý prišiel s problémom, sa stal pacient – s diagnózou. Obchodný trik sa podaril.

OH: Aké „diagnózy“ sa takto vyrábali?
IH: Historicky najväčším biznisom je cholesterol. Funguje to podľa jednotnej schémy. Krásne o tom píše Kathleen Taylorová v knihe Brainwashing. Aké postupy používajú manipulátori, keď chcú ľuďom niečo vnútiť. Je jedno, či ide o prášok na pranie, prášok na kĺby alebo politický program. Najskôr treba ľudí vystrašiť: „Cholesterol zabíja! Hrozí vám infarkt, mozgové príhody! Okamžite si ho nechajte skontrolovať!“ Keď je človek vydesený, prestane premýšľať a ľahšie sa s ním manipuluje. Vzápätí však prichádza upokojenie: „Nebojte sa. My sme to už vyriešili. Máme pre vás úžasné lieky. O nič sa nestarajte. Musíte ich len celý život pravidelne užívať.“ Mám pacientov, u ktorých bola náhodne zistená zvýšená hladina cholesterolu. Oni ale nemali žiadne ťažkosti, boli zdraví. Ochoreli, až keď brali lieky proti cholesterolu. Naraz sa objavili bolesti hlavy, únava, tráviace ťažkosti, nespavosť... Ukazuje sa, že oveľa väčším nebezpečenstvo, ako je ľahko zvýšený cholesterol – sú pre zdravého človeka lieky proti nemu.

OH: Ale ako sa má človek v tom orientovať?
IH: Spoliehať sa na sedliacky rozum. Je treba sa zastaviť a premýšľať. Včas rozpoznať spôsoby vymývania mozgu. Je to len pár jednoduchých fígľov: vyvolať strach, okamžite ponúknuť zázračný recept, do propagandy zapojiť obľúbených hercov, spevákov alebo športovcov. A keď chýba klinická štúdia, objektívne dôkazy o účinku, tak sa to nahradí dôkazom sociálnym. Človek si pomyslí: „ak to berie veľa ľudí, je to drahé, tak na tom musí niečo byť, to nemôže byť podvod“. Ale môže! Princíp nedostatku – ako náhle sa objaví niekde „limitovaná séria“, „do vypredania zásob“, „akčná cena“, tak si môžete byť istý, že toho majú plný sklad. Potrebujú vyvolať hystériu. Ide im len o to, aby ľudia nepremýšľali a rýchlo jednali. Je preto treba urobiť pravý opak – zastaviť sa a premýšľať. Nenechať sa strhnúť davom a nepodľahnúť manipulácii.

OH: V poslednej dobe sme napríklad presviedčaní, že môžeme byť večne mladí a výkonní...
IH: Nevieme sa zmieriť s tým, že starneme, že niektorým prejavom sa nedá vyhnúť. Ako poznáme tú hranicu, kedy ide o bežný problém, s ktorým sa trápiť netreba – a kedy by sme mali ísť ku lekárovi začať to nejako riešiť? Medicínsko – farmaceutický komplex okamžite zareagoval na dopyt po „večnej mladosti“. Vznikol špecializovaný odbor – anti – aging medicína, medicína proti starnutiu. To je však úplná hlúposť. Už moja babička vedela, že proti veku niet lieku. Od detstva sa stále niečo učíme – čítať, písať, počítať, viesť auto, príprava na profesiu... Vôbec sa ale nechystáme na to, že budeme starnúť. Mám pacientov, ktorí starnutiu nerozumejú. Nevedia sa vyrovnať s tým, že v šesťdesiatke – sedemdesiatke nie sú tak výkonní a bolia ich kĺby. Od medicíny očakávajú niečo, čo im nemôže dať. To neznamená, že keď má starší človek veľké ťažkosti, bolesti – odmietnuť starostlivosť. To určite nie. V prvom rade ale je treba s ním ťažkosti prebrať, vysvetliť mu, čo znamenajú, upokojiť ho a poradiť mu, aké má vytvoriť podmienky ku tomu, aby sa ťažkosti zmiernili. Keď to nestačí – prídu na rad lieky alebo operácia.OH: Keď ste už spomínali príslovia – „veselá myseľ – pol zdravia“ – platí?

OH: Keď ste už spomínali príslovia – „veselá myseľ – pol zdravia“ – platí?
IH: Dokladujú to výskumy odborov psycho - imunológia alebo psycho - endokrinológia. Negatívne emócie sú totiž energeticky veľmi náročné. Starosti ťažia, vyvolávajú napätie – nie len psychické, človek je napätý aj svalovo. To čerpá obrovské množstvo energie. Keď to trvá dlhšiu dobu, podlomí to imunitu a ten človek je náchylnejší ku kde akej chorobe, začne mu zle fungovať štítna žľaza, čo ho vyčerpáva ešte viac ... a všetko je to dôsledok negatívnych emócii, starostí, chronického stresu. Ak teda negatívne emócie ku ťažkostiam vedú, môže sa pozitívnymi emóciami vývoj otočiť. Prostredníctvom zmeny postoja pacienta ku chorobe (aj k životu) sa podporí imunitný systém, čiže samo ozdravné procesy. Dobre tento proces ilustrujú napríklad nádorové ochorenia. Pokiaľ je terapeut charizmatickou, silnou osobnosťou, s bohatou skúsenosťou, tak je schopný zmeniť postoj pacienta – i ku rakovine. Motivovať ho, dať mu psychickú oporu. Týmto mechanizmom dôjde ku posilneniu imunity, ktorá začne s rakovinou úspešne bojovať – teda presne opačne, keď človek rezignuje.

OH: Môžeme podobným spôsobom vzniku nádorových ochorení aj predísť?
IH: Na vzniku nádorov sa podieľa najmä prostredie, v ktorom žijeme. Znečistené ovzdušie a pitná voda, potraviny plné chémie, znečistené vzťahy medzi ľuďmi, všade prítomný stres. A my to chceme liečiť zasa chemicky! Tadiaľto cesta nevedie. Je potrebné sa snažiť o nápravu životného prostredia, myslieť a žiť ekologicky. Pri vzniku nádorov určite zohráva veľkú rolu aj psychika. Nie je to len útok na telo zvonka, ale je to aj jeho rúcanie z vnútra. Auto imunitné ochorenia všeobecne vypovedajú o tom, čo človeka „zožiera“ – buď sa sám seba, alebo žije v podmienkach, ktoré ho ničia. Výsledkom je podlomenie imunity. Je to vlastne agresia voči sebe. Tiež sa tomu hovorí – auto agresívne ochorenie.

OH: aké vlastnosti by mal mať lekár, ktorý chce pracovať podobným spôsobom? V knihe uvádzate príklad Ludmily Mojžíšovej, ktorej metóda (liečba sterility) z nemalej časti spočívala na jej osobnosti. Do akej miery sa to dá naučiť?
IH: Najcennejším liečivom je – osobnosť terapeuta. Mal by to byť človek s bohatou životnou skúsenosťou, mal by mať nie len odborné, ale aj ľudské kvality. Mal by mať záujem o pacienta ako o človeka, byť schopný s ním nadviazať vzťah, získať si jeho dôveru, aby mu pacient povedal všetko podstatné zo svojho života a on to dokázal pospájať do súvislostí. Pani Mojžíšová to vedela skvele a pri tom nebola ani lekár. Pokiaľ prídete do ordinácie, lekár pozerá do počítača, ani nedvihne hlavu, nepredstaví sa... „sestra, pošlite ho na RTG“ – potom pozrie „... máte tam artrózu, tu máte recept, nazdar...“. Vtedy je rozumnejšie zutekať.

OH: Lenže toto je bežný model – ľudia sa cítia chorí, napĺňajú čakárne, lekári potom nemajú čas, šup – recept a dovidenia, títo ľudia sa naďalej cítia chorí a ide to stále dokola. Čo teda s tým, ako to zmeniť?
IH: Je to bludný kruh. Jediný spôsob, ako ho prelomiť – je z neho vystúpiť. To sa týka ako lekárov, tak aj pacientov. Nenechať so sebou manipulovať, používať vlastný rozum a začať sa chovať inak. To ale musí urobiť každý sám. Neurobí to žiaden minister, žiaden politik, ten systém sa nedá reformovať. Vidím to ako analógiu Titaniku. Medicínsko – farmaceutický komplex, ktorý ovláda zdravotníctvo, je ako pyšná a luxusná loď. Posádka a pasažieri žijú v predstave, že sa nemôže potopiť – ale môže, a tiež sa potopí. My nechceme čakať na trpký koniec. Rozhodli sme sa nasadnúť do ľahkých člnov a vzdialiť sa do úctivej vzdialenosti, aby nás nezobral so sebou.

Zdroj: slnieckova.sk